(Zlo)zvyky v držaní tela

Neprekladať si nohu cez nohu. To bol tai chi tip (zdieľam ich na svojej FB stránke Tai chi ako životný štýl), ktorý si získal najviac záujmu.
Keď som sa potom svoje publikum pýtala na ďalšie (zlo)zvyky v držaní tela, do zbierky sa pridali:

• dvíhanie ramien (najmä v strese a náročných situáciách),
• zatínanie čeľustí,
• hrbenie sa.

No prekladanie nôh (a nielen v sede, ale aj v ľahu) suverénne viedlo.

Ako sa na držanie tela pozerá tai chi? V angličtine sa k tejto téme používa výraz alignment. Jeho preklad je z tai chi pohľadu naozaj výstižný a veľmi sa mi páči:
– zoradenie do rady
– usporiadanie
– súososť
– rovnobežnosť osí
– nastavenie v priamom smere
– zarovnanie

Aj slová totiž nesú svoju energiu a keď povieme držanie tela, ako by nám to hneď podsúvalo myšlienku, že máme svoje telo nejako (cielene, úmyselne…) držať, že je to práca, ktorú musíme robiť, že nás to stojí nejakú námahu.

Opak je však pravdou. Telo je veľmi múdre a úplne v pohode zvládne postarať sa o seba – ak mu k tomu urobíme podmienky a / alebo nebránime mu v tom. Prirodzene je nastavené byť usporiadané tak, aby fungovalo efektívne, ekonomicky a v jednote; a vie sa do tohto nastavenia aj vrátiť, ak mu to prestaneme „kaziť“.

Poďme si najprv povedať, na čo je to vôbec potrebné či dobré zaoberať sa tým, ako je zarovnané naše telo. Ak niečo vyčnieva alebo chýba do optimálneho usporiadania (typicky napríklad predsunutá brada a prílišné zakrivenie krčnej chrbtice; preliačený hrudník a zhrbený chrbát; či vypučené brucho a vystrčený zadok), tak:

• na akúkoľvek zmenu ťažiska musí nervovo-svalový aparát reagovať zmenou svalového napätia,
• svaly a kĺby sú neprimerane zaťažované a postupne si zvykajú na neprirodzenú polohu. Vzniká v nich napätie, čo môže viesť k obmedzenému pohybu a iným ťažkostiam (bolesti chrbta, hlavy…),
• väzy a šľachy sa adaptujú, niekde sa predĺžia, inde skrátia a pokračujú vo vytváraní nerovnováhy v tele,
• chybné držanie tela spôsobuje poškodenie tkanív (to sa automaticky nerovná bolesti, takže často o tom ani nevieme),
• telo míňa zbytočne veľa energie na svoje fungovanie v sťažených podmienkach
  energia sa cez rôzne blokády a „zamknuté miesta“ nedostane všade tam, kam má (alebo nie v optimálnej miere).

Nesprávne zarovnanie tela je pre náš vnútorný systém veľký stres. Je paradoxné, koľko pozornosti venujeme externým stresovým faktorom, ale tie vnútorné si bez problémov vytvárame sami.

Optimálne zarovnanie by malo teda vyžadovať minimum svalovej kontrakcie alebo energie a účinok gravitácie by mal byť dostatočne kompenzovaný vnútornými silami na zabezpečenie kolmej osi tela. 

Ako na to?

V tai chi máme v rámci tréningu dve hlavné metódy

1. Kam ide pozornosť, tam ide energia.
2. Sústrediť sa na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme.

Pri zmene dlhotrvajúcich stereotypných návykov v držaní tela by to mohlo znamenať, že si napríklad nepovieme „Už sa nebudem hrbiť.“, ale „Budem sa sústrediť na vytiahnutú hlavu.“

Poďme sa na teda na naše telo a jeho zarovnanie pozrieť cez tai chi optiku.

Človek (cvičiaci tai chi) spája nebo a zem.

Znamená to, že dovolím zemskej, yinovej energii a nebesnej, yangovej energii, aby mohli do tela vstúpiť a vzájomne sa v ňom harmonizovať. Yinová energia prechádza do tela cez chodidlá – a to vtedy, ak sú celou plochou opreté o zem.

Ako tomu zvyčajne bránime?
Keď prenášame váhu viac na vonkajšie alebo vnútorné hrany chodidla, alebo keď stojíme tak, že váha je na jednej nohe, do ktorej sa „posadíme“ (=spustíme zadok do tej strany) a druhou nohou ju prekrížime vpredu alebo vzadu (na obrázku postava v prvom riadku vpravo a v druhou riadku druhá sprava).

Yangová energia vstupuje do tela miestom na vrcholku hlavy (keď si položíte pätku dlane na koreň nosa, tak je to zhruba tam, kam dosiahne konček prostredníka).

Ako tomu zvyčajne bránime?
Keď máme hlavu sklonenú dole (pri pozeraní do mobilu alebo pri čítaní), keď máme hlavu v záklone (vystrkujeme bradu), alebo keď si neuvedomujeme, že máme hlavu naklonenú nabok (častokrát je to spôsobené nosením kabelky na jednom pleci – plece podvihneme a hlavu nakloníme, aby sme ju tam pridržali).

Kedy tento princíp môžeme využiť?
Pri dlhšom státí, najmä, ak je bezcieľne a nudné (vtedy najčastejšie deformujeme svoj postoj) – čakanie na zastávke na MHD, čakanie v rade v obchode, u lekára… Myslite na svoje chodidlá a hlavu a energiu, ktorá telom prúdi, ak jej k tomu spravíme podmienky.
Pri sedení – nohy sú spojením so zemou, chceme ich mať preto na zemi naozaj položené, a teda si ich neprekladáme jednu cez druhú.

Keď sme o prekladaní nôh diskutovali na FB stránke, napísala som, že mi stačilo raz počuť, čo takéto sedenie spôsobuje, a odvtedy som si nohy nepreložila. Skúsme to aj teraz v tomto článku, možno aj vám nasledujúce riadky pomôžu:

Pri prekladaní nohy cez nohu sa stehenná kosť účinkom páky a malých vibrácii z voľne visiacej nohy vysúva z kĺbu. Keď vstaneme, napäté svaly zabránia tomu, aby kosť vkĺzla späť do kĺbu a dostala sa do normálneho stavu. Noha zostane tak povediac „dlhšia”– nohy sa javia ako nerovnako dlhé. To nás opäť núti, aby sme si prekladali opätovne nohu cez nohu, pretože sa tým odľahčuje bedro a sedíme tak pohodlnejšie. A tým sa kosť opäť vysúva z kĺbovej jamky – je to začarovaný kruh. V dôsledku toho stehenná oblasť pri chôdzi zasadzuje zväčšenou kĺbovou medzerou mikroúdery bedrovému kĺbu.

Okrem toho prekladanie nôh bráni správnej cirkulácii krvi, vďaka čomu vznikajú kŕčové žily, opuchy, upchatie ciev a mnohé ďalšie zdravotné komplikácie.  Zároveň sa blokujú aj dôležité akupunktúrne dráhy, čo zapríčiňuje znížený či nerovnomerný tok energie. Môže to spôsobiť poruchy koncentrácie alebo nepozornosť. Nedostatočné prekrvenie jednotlivých hemisfér spôsobuje bolesti hlavy, závraty, migrény. Nakláňanie sa na jednu stranu z dôvodu nerovnako dlhých nôh spôsobuje neprirodzené zakrivenie chrbtice, skoliózu.

Mnohí cestovatelia potvrdili, že nikdy nevideli sedieť človeka s preloženými nohami u natívnych národov (u ľudí spätých so zemou a s prirodzenou schopnosťou prijímať a viesť zemské energie).


Na náš prvý tai chi princíp nadväzuje aj druhý:

Nosiť mesiac ako klobúk alebo podopierať hlavou oblohu.

Týka sa hlavy vo vzťahu ku krčnej chrbtici a rozvíja to, čo sme si už o hlave povedali vyššie. Ak si predstavíme, že nesieme na hlave mesiac, alebo že hlavou podopierame oblohu, máme oveľa menšiu tendenciu hlavu sklopiť dopredu alebo zakloniť dozadu – lebo by nám predsa náš mesačný klobúk spadol / váha oblohy by nám pri inej než kolmej polohe hlavy poškodila krk.

Jemne spustená brada smerom k hrudníku (netlačíme ju dole, len prirodzene uvoľníme) napriami krčnú aj hrudnú chrbticu, zarovná stredovú o stela a prirodzene podrží aj plecia na svojom mieste.
Ak sa budete s touto predstavou trošku hrať, možno pocítite v tele vznešený pocit (niekedy sa miesto mesiaca na hlave uvádza kráľovská koruna, tá so vznešeným pocitom dobre korešponduje) – a ten sa prejaví aj v celkovom postoji tela, v chôdzi, v pohyboch.

Kedy tento princíp môžeme využiť?
Ako som už spomenula, najmä pri čítaní. Skláňať hlavu naozaj nie je nutné – stačiť sklopiť oči, alebo zdvihnúť knihu / obrazovku na úroveň očí. Predkláňanie hlavy je však len jedna strana mince. Tá druhá, o ktorej sa hovorí menej, je zakláňanie hlavy.

Povedzme si ale rovno, že nie je zakláňanie ako zakláňanie. Schválne, skúste si počas dňa spočítať, koľkokrát sa predkloníte a koľkokrát sa zakloníte (úplne ideálna kombinácia je záklon aj so zdvihnutím rúk, napríklad že vešiate záclony alebo oberáte ovocie zo stromu… Ale počíta sa aj ten bez rúk, napríklad keď sa pozeráte na oblohu. Celkom určite bude tých záklonov menej. A ak chceme hovoriť o rovnováhe v tele, naozaj potrebujeme aj tie záklony (napríklad v ľahu na bruchu sa oprieť o predlaktia).

Prečo teda pred záklonom hlavy varujem? Problém totiž nie je samotný záklon hlavy, ale pozícia brady pri ňom. Ak hlavu nakláňame tým, že dvíhame bradu, stláčame cievy a nervy v záhlaví – a to naozaj nechceme.

Takto zdvihnutú bradu (viac, než treba) však častokrát máme po väčšinu dňa. Priemerná hlava váži 3,6 – 5,4kg, a to už je naozaj pomerne ťažké bremeno na vybalansovanie na našej tenkej chrbtici. Každá zmena uhla, v ktorom hlavu držíme, zvyšuje záťaž na chrbticu. Na webe zdravoteka.sk som sa dočítala, že až 15 – 20 % populácie vo veku 18 až 65 rokov trpí na bolesti krčnej chrbtice. A nad 70 rokov je to už takmer každý človek. Vcelku alarmujúce, čo poviete?

Schopnosť držať ťažkú váhu hlavy je závislá od vyrovnania panvy. Ak sa panva nenachádza v správnej polohe, tak všetko nad ňou bude pod veľkým pnutím.

A tým sa dostávame k ďalšiemu tai chi princípu:

Mať na kostrči zavesené závažie (držať ju kolmo k zemi).

Táto predstava pomáha držať panvu v neutrálnej polohe – ani podsadenú (kostrč smeruje dopredu – stáva sa to niekedy pri cvičení), ani vysadenú (kostrč smeruje vzad – takto mnoho ľudí drží panvu bežne).

Inak povedané, pri neutrálnej panve je vrchná časť krížovej kosti rovnobežná so zemou. Podobným znakom pre hlavu je mať so zemou rovnakým spôsobom rovnobežné očné jamky (čo docielime správnou polohou brady, viď. vyššie).

Neutrálna panva ovplyvňuje nielen krčnú chrbticu a hlavu, ale aj nohy, ktoré sa týmto spôsobom dostanú priamo pod boky a všetky tri kĺby nôh (bedro, koleno, členok) sú optimálne zoradené v línii. Chôdza je potom ekonomická, nenamáhavá a zdravá.

Ako tomu zvyčajne bránime?
Opäť sa to deje najmä pri státí – máme už svoje navyknuté spôsoby a mnohokrát sú ďaleko od toho, čo je pre telo zdravé. Aby sa chrbtica mohla pekne uvoľniť a kostrč nasmerovať k zemi, pomôže nám k tomu ďalší tai chi princíp:

Mať hlavu zavesenú z neba na hodvábnej niti.

Miesto “zavesenia” je to isté, kadiaľ prúdi do tela yangová energia (viď. prvý princíp). Ak dobre precítime zavesenie, nadľahčenie, zabezpečenie zhora, môže sa kostrč (aj celé telo) uvoľniť smerom dole. Ako bonus sa chrbtica (prí)jemne natiahne, stavce sa od seba trošku oddialia, čo je pre ne veľmi prospešné (z tohto dôvodu sa odporúča zahrnúť visenie do svojej dennej pohybovej rutiny).

Mohla by som ešte veľa písať o rôznych ďalších tai chi princípoch – o symetrii v tele (najmä pri sedení), o uvoľnených, neprepnutých kĺboch (sem môžeme zaradiť aj jeden z najzložitejších kĺbov v našom tele – čeľustný kĺb), o vnímavosti a citlivosti v tele, ale bol by z toho (zbytočne) dlhý článok.

A tak posledný princíp, ktorý zmienim, je

Slobodný dych.

O dýchaní v tai chi sa hovorí, že má byť pomalé, pokojné, rovnomerné, tiché, hlboké, dlhé, plynulé a mäkké, ale na začiatok by celkom stačilo, keby bolo pre naše telo v aktuálnej situácii dostačujúce.

Ako tomu zvyčajne bránime?
Stlačeným hrudníkom (hrbíme sa, spúšťame plecia, sklápame hlavu) a stlačeným bruchom (vťahujeme ho, aby sme lepšie vyzerali; nosíme úzke nohavice; prisilno zaťahujeme opasok a pod.) Z pohľadu čínskej medicíny je emóciou náležiacou pľúcam smútok. Ak sú pľúca dlhodobo stlačené (fyzioterapia už pozná pojem esemeskový syndróm), mozog si to spojí so smútkom a môže to viesť až k depresii.

V tai chi i v našom tele všetko so všetkým súvisí, a tak je veľmi pravdepodobné, že keď začnete vnímať jeden princíp, pridajú sa postupne aj ostatné. Zvýši sa vaša citlivosť, budete si čoraz viac uvedomovať aj čoraz menšie napätie, a dobrý pocit z toho, keď je telo vyladené, vám už nedovolí robiť si zle.

Ak po prečítaní článku máte chuť niektoré svoje návyky zmeniť a začať sa k sebe správať láskavejšie, možno vám padne vhod môj Ťahák do nepohody (na stiahnutie zdarma).

(Pri písaní som čerpala informácie aj z týchto stránok: smsystem.sk, fyzioterapie-online.cz, pinterest.com, fymas.sk, zdravoteka.sk, fyziorh.sk, lekarendoma.sk).