Vyzerám pri tai chi dobre? (Alebo ako premeniť olovo na zlato.)

V pondelok na kurze s mojou pokročilou skupinou nastal moment, kedy som TO opäť pocítila – ten zážitok nádhernej jednoty v tele, kedy pohyby plynú ako voda a cítim sa naraz pokojná aj plná sily a energie. (Nenadarmo sa vraví, že človek cvičiaci tai chi spája nebo a zem.)
Keď učím, nestáva sa to často, pretože sa sústredím na žiakov alebo pri cvičení vysvetľujem.

A potom mi pri jednej otočke padol zrak na môj odraz v okne a do dovtedy jasnej, čistej mysle sa vkradla myšlienka: „Ako pekne sa hýbem…“

Ako asi správne tušíte, čaro okamihu bolo preč. Boli časy, keď by ma to skutočne rozhodilo a zvyšok večera by som namrzene premýšľala o tom, aká som márnivá a ako neviem zotrvať v meditatívnom nastavení a pritom to chcem učiť. (Viac o tom, prečo to tak bolo a už nie je si môžete prečítať v Príbehu o dvoch S.)

Ale tentokrát nie. Pod stromček som si kúpila knihu Alchymistov I-ťing s podtitulom Premena olova na zlato. Ten názov sa mi nesmierne páči a presne vyjadruje môj životný postoj: nájsť aj v zlej situácii „zrnko zlata“ – to dobré, to, čo ma posúva, transformuje… A tak hneď druhá myšlienka počas toho cvičenia bola – napísať o tom článok.

Nápad teda bol, a hneď po tréningu som napísala prvých pár viet, no nejako som sa nevedela pohnúť ďalej. Čo je vlastne to posolstvo, ktoré vám chcem odovzdať?

Nebudete mi veriť, inšpirácia k pokračovaniu článku prišla opäť pri tai chi o nejaký čas neskôr, paradoxne som sa vtedy vôbec necítila pri cvičení „pekne“. Taká nejaká drevená, hranatá, zaseknutá. Zrazu mi to v hlave zaklaplo: pocit, že sa hýbem pekne, znamená, že sa hýbem dobre. A naopak, ak to pekne nevyzerá navonok, tak ani vnútri to neladí.

Také jednoduché! Že mi to nenapadlo hneď… Veď to je predsa jeden zo základných tai chi princípov, tak sa učíme. Najprv pracujeme na vonkajšej, viditeľnej úrovni a vylaďujeme ju do detailov. A postupne, ani nevieme ako, správna pozícia hlavy napriami celé držanie tela, dobré podsadenie panvy natiahne chrbticu, po ktorej sa priam rozbehne energia, uvoľnený hrudník prehĺbi dych a posunie ťažisko nižšie a mnoho, mnoho ďalšieho sa udeje v tomto procese, ktorý voláme Zvonku dnu. Pri tejto práci môže byť zrkadlo dobrým pomocníkom, lebo si tak skôr všimneme rôzne nezrovnalosti na fyzickej, vonkajšej úrovni.

Po tejto fáze plynulo nasleduje druhá, nazývaná Zvnútra von. Pri nej je fajn zrkadlo (i porovnávanie sa s inými) odložiť a ponoriť sa pri cvičení do seba; vnímať, ako sa pri ktorom pohybe cítime, kde vnímame telo v jednote a kde sa naopak objaví nerovnováha alebo niečo „nesedí“. Tieto pocity sú potom našimi sprievodcami pri následnom vylaďovaní pohybov a postojov. A tak to ide dokola :)

Tai chi ma takto naučilo trpezlivosti a odnaučilo od potreby dokonalosti :) A tiež mi prinieslo poznanie, že hoci teraz cvičím tai chi inak než v minulosti, neznamená to, že vtedy to bolo zle. Znamená to len, že tai chi je cesta zložená z okamihov, v ktorých vždy cvičíme najlepšie, ako vieme.

A ešte jedno zlaté zrnko na záver: ak sa vám v meditácii votrie do mysle nejaká  myšlienka, nezahadzujte ju hneď. Uložte si ju na neskôr a po meditácii sa k nej vráťte. Niekedy totiž, keď si vyčistíme hlavu od všetkého „balastu“ a denného ruchu, prichádzajú k nám skutočné poklady.