Dokonalosť nie je cnosť

Začnem úprimným priznaním: Som perfekcionista a liečim sa z toho ☺️.

Teda, aby som bola úplne úprimná, liečia ma moje tri deti, ktoré mi nádherne ukazujú, že sa dá (ba priam je to nevyhnutné) len tak plynúť a nemať veci pod kontrolou, a učia ma objavovať čaro nedokonalosti.

A ešte jedného učiteľa mám: moje tai chi. Tai chi je totiž nekončiaci proces zlepšovania sa. Veríte, že práve to je jedna z vecí, čo mám na ňom najradšej? Teda – väčšinou 😉.

Ešte aj dnes, po toľkých rokoch cvičenia, ma občas zaplaví vlna rozčarovania a myšlienky typu:

  • tak dlho už túto vec trénujem a stále to nie je dosť dobré;
  • ako je možné, že som to doteraz nechápala a nerobila správne, po všetkých tých rokoch;
  • prečo nemám viac času na cvičenie a štúdium, mohla by som byť oveľa ďalej…

“Ešte aj dnes” píšem preto, že za ten čas, čo cvičím tai chi, som sa už s mnohými podobnými “démonmi” vysporiadala.

Svoje začiatky si pamätám veľmi dobre. Pridala som sa do skupiny, ktorá už bežala, takže mi nikto nič osobitne nevysvetľoval a pomerne dlhý čas boli všetci okolo mňa lepší než ja. Stále som sa musela pozerať na niekoho pred sebou a kopírovať jeho pohyby a neschopnosť zachytiť každý detail bola naozaj frustrujúca.

Keďže pri cvičení tai chi zostavy (formy) aj meníme smer pohybu, boli prvky, ktoré som sa nedokázala naučiť (pre mňa) nekonečne dlho, lebo pri otáčaní som si nestihla všimnúť celú sekvenciu pohybu. Niekedy som mala chuť až dupnúť nohou od hnevu a bezmocnosti.

V tejto fáze mojej tai chi cesty mi pomohlo vytrvať a vyvážiť negatívne pocity moje neutíchajúce nadšenie pre toto umenie.

Pomocník číslo 1 teda je: poznať a pripomínať si svoje PREČO (som si toto zvolil/-a; som, kde som; robím to, čo robím…)

Možno po roku som konečne ovládala celú zostavu. Na jednej strane to bola úľava, na druhej – o možnosť viac porovnávať sa s ostatnými.

Vo svojej túžbe zlepšovať sa som pozerala rôzne videá od tai chi majstrov, ktoré však na mňa pôsobili skôr kontraproduktívne a vypínala som ich s pocitom

  • takýto ladný pohyb nikdy nedosiahnem;
  • och, aké dokonalé časovanie, o takom môžem len snívať;
  • ako len môže mať také silné nohy a cvičiť v takom nízkom postoji!

Porovnávanie sa s inými je častý dôvod, pre ktorý ľudia s tai chi končia.

Posudzovanie svojej hodnoty podľa toho, ako vidíme iných, je veľká pasca. Energiu púšťame zo seba preč a oberáme sa o silu a schopnosť vidieť vlastné pokroky.

Vyrastala som v dobe, keď sa súťaženie považovalo za výborný spôsob motivácie, najmä na základnej škole, a mám to v sebe zakorenené hlboko. A neviem dobre prehrávať 😇. Preto som bola pevne rozhodnutá nepodporovať súťaživosť u mojich detí – a je zvláštne pozorovať, že v nich aj tak je.

Je zrejme v nás, ľuďoch, kým nad ňu nevyrastieme.

Ako z toho von? Učíme deti súťažiť len so sebou – napr. najstaršia Lili súťaží so svojou pomalosťou 😉. Taktiež v pohybe volíme nesúťažné formy, ako je napríklad tai chi pre deti.

A to je práve môj pomocník č. 2: vedomie, že nikto nie je ako ja a porovnávať môžem len moje včerajšie a dnešné ja.

V súčasnosti už učím svojich žiakov a pritom sa stále učím aj ja. Ako zvyknem hovorievať, som na tej istej ceste ako moji žiaci, len o pár krokov pred nimi; a odovzdávam to, čo viem teraz. Bolo pre mňa veľmi ťažké začať učiť a pritom vedieť, že v tom, čo robím, nie som dokonalá. Prijať to v sebe bol dlhý proces a som zaň vďačná – veľa som sa o sebe naučila.

Vidím to na sebe aj v iných oblastiach. Napríklad: chodila som 10 rokov na výtvarný odbor do Ľudovej školy umenia (dnes Základná umelecká škola). Keď vidím svoje diela z prvej polovice môjho vzdelávania, môžem povedať, že som mala talent. Tvorila som s radosťou, fantáziou, slobodne.

Čím zložitejšie techniky sme preberali, tým viac bolo definované, čo ako je správne, čo má ako vyzerať. A mne sa úplne stratila uvoľnenosť z tvorby.

Dnes, keď mám niečo nakresliť deťom, to cítim najviac. Keď má manžel nakresliť psíka, urobí to najlepšie, ako vie, a deti sú nadšené. Keď kreslím ja, zvažujem proporcie, správny uhol nôh, stavbu tela… a výsledkom je, že sa deti hádajú, či je to líška alebo ovca 😂.

Moji pomocníci č. 3 sú preto uvoľnenosť (ako najvyšší princíp v tai chi) a pokora – že vždy je tu niečo väčšie ako my, niečo, čo nás presahuje; a v tomto zmysle hnať sa za dokonalosťou nemá žiadny význam.

(Skvelý je aj pomocník č. 4, a to je humor. Nebrať sa až tak vážne a urobiť si zo seba srandu. Pokorne priznávam, že toto mi zatiaľ veľmi nejde, preto vám ho sem dávam len takto v zátvorke 😊.)

Často si vravím, že v prírode všetko buď rastie alebo odumiera. A stagnácia je začiatok úpadku. Naučila som sa vnímať dokonalosť ako miesto stagnácie, lebo sa už nedá ísť ďalej. Ja preto radšej volím rast. A vy?


A na toto všetko nemusíte byť sami. V uzavretej facebookovej skupine TAI CHI CENTRUM môžete / môžeme zdieľať svoje radosti i starosti – podpora okolia vždy padne vhod. A pár ďalších dobrých tipov nájdete aj tu >>>

anna ďarmati
Mojou prácou aj láskou je tai chi. Teší ma venovať sa ženám a ich deťom. Ženy učím vnášať harmóniu a radosť do života cez uvoľnené telo, harmonický pohyb a dobré držanie tela. Maminky inšpirujem, ako si užiť s deťmi hravé detské tai chi. O mojej ceste k tai chi sa dočítate tu >>>. Napísala som pre vás e-book Hravé tai chi pre deti a ich maminky >>>. Ochutnávku toho, čo vám prinesie, si môžete stiahnuť zdarma tu >>>.
  • Hravé tai chi pre deti a ich maminky

    12 jednoduchých tai chi cvikov inšpirovaných prírodou, ktoré môžete cvičiť doma všetci. Deti zbožňujú hrať sa na tigra či slona, alebo loviť perly v mori.

    Ukážka - Ochutnávka zdarma obsahuje prvé dva cviky spolu so základnými informáciami, ako si spoločné cvičenie čo najviac užiť, s video-návodom a audio-komentárom.

    Ako bonus dostanete k cvikom aj darček pre malých aj veľkých.

  • Kategórie
  • Aha, tu ma nájdete na Facebooku:
  • Najčítanejšie články
  • Očami Instagramu: