Nebyť v odpore a nestratiť napojenie (no resistence and no disconnection)

Toto je prvá myšlienka, ktorú som si z tohtoročného tai chi residential týždňa v Prahe zapísala. Zarezonovala niekde hlboko vo mne. Aký jednoduchý návod, ako si poradiť v každej výmene energií v akomkoľvek vzťahu a ako plynúť hladko v prúde života…

Len keby to bolo také ľahké, však? 😉

Tai chi residential je medzinárodné stretnutie “tajčistov” a záujemcov o toto umenie, ktoré ponúka priestor na tréning založený na nasledovaní, objavovaní a hraní sa s tým, čo sa u koho “prihlási o slovo”. Vďaka tomuto prístupu sa študenti učia cez skúsenosti tela, nie len cez intelektuálne porozumenie; a napredujú, lebo dovolia tai chi princípom postupne sa v nich rozvinúť. Vedie ho v Prahe v parku Letná Paul Renall.

Ísť na tai chi školu spolu s deťmi a mať z toho súčasne tai chi dovolenku je skúškou toho, ako tento výrok “žijeme” od začiatku pobytu do jeho konca.

Keďže aj môj manžel cvičí tai chi, striedame sa v tom, kto cvičí a kto je s deťmi. A medzi 12tou a 17tou, kedy je pauza medzi doobeným a poobedným blokom, máme spoločný rodinný čas. Niekedy je ten druhý s deťmi poblíž, aby aspoň po očku sledoval, čo sa deje a učí.

A tak sa môže stať, že v momente najväčšieho sústredenia v skupine dobehne náš päťročný Benjamín s kapucňou mikiny cez pol hlavy s nadšeným (a úmerne tomu hlasným) “Mami, mami, som jednooký pirát…”.

Poznáte to, v takej chvíli stačí trochu vnútorného odporu, dieťa to neomylne vycíti a hneď rýpe ďalej, že čo ešte v hlbinách objaví a kam až sa dá ísť. A súčasne platí, že atmosféra v skupine odrazí / odzrkadlí to, čo v takej chvíli vyšlete – či to bude zahanbenie, pocit strápnenia, ospravedlňovanie sa z pocitu viny…, alebo to bude pobavenie, prijatie a láska.

Som na seba hrdá, že “entré” môjho malého piráta som zvládla v napojení a bez odporu. A súčasne priznávam, že nie vždy sa mi to darí. Snaha o dokonalosť, niekedy prehnaná serióznosť, potreba mať veci pod kontrolou… – to nie sú kamaráti uvoľneného napojenia.

Neberte veci príliš vážne. Prílišná serióznosť vytvára napätie, nedokážeme sa naplno uvoľniť a energia stagnuje. Paul Renall

Johanka (necelé 2 roky) má teraz tzv. “fázu lepidlo”. Nepohne sa odo mňa a každý môj odchod oplače. Nieslo sa to celou našou tai chi dovolenkou – každý deň som odchádzala od plačúcej dcéry. Preto som sa vždy po cvičení, kedy som 100% pozornosti (minimálne 😉) venovala tai chi, ponáhľala späť k deťom, aby som teraz bola na 100% s nimi.

V týchto dynamických presunoch pozornosti som občas pozabudla, že ešte som tam aj ja. Nie inštruktorka tai chi, nie matka, nie článok rodiny, ale JA sama.

Možno aj u vás je to tak, že dlhšie nepovšimnuté JA sa ohlási v tú najmenej vhodnú chvíľu. Napríklad, keď všetky tri deti niečo NUTNE potrebujú, a to OKAMŽITE a všetci naraz. A vy vybuchnete, že už je toho dosť. Alebo v prúde aktivít vám zrazu dôjdu sily a máte pocit, že ak budete musieť ešte o niečom rozhodnúť, zbláznite sa.

Tieto momenty spoznáte ľahko – prídu ako vlna, ktorá sa nedá zastaviť. A majú rovnakú príčinu – stratu napojenia na seba.

Ich posolstvo môže byť pre každého iné. Pre mňa je to pripomenutie zlatého pravidla v tai chi – rob veci len na 70% svojho potenciálu. (O tom, prečo je to tak, bude najbližší článok.)

All you need is less. (Všetko, čo potrebuješ, je menej.)

Počas 6 dní cvičenia tai chi som si poznačila ešte veľa ďalších inšpirujúcich myšlienok a prečítať si ich môžete na mojej facebook stránke TAI CHI AKO ŽIVOTNÝ ŠTÝL >>>

V súvislosti s najstaršou dcérou, ktorá má 7, a ako vyhlásila, “už nie je dieťa, už je školáčka”, mi však rezonuje najmä táto jedna – na záver 🙂:

Keď (v práci) vo dvojici vidím chybu u partnera, je fajn zamyslieť sa, či ja dávam to najlepšie zo seba. Keď zlepším to, čo dávam, je šanca, že sa zlepší to, čo dostávam. Paul Renall

Želám vám (aj sebe) veľa chvíľ bez odporu v mysli  či v tele (oni sú tak či tak prepojené) a nech sú k nám naše zrkadlá láskavé 😊.

Ak príbehy sú to, čo na blogoch čítate radi, ďalšie nájdete tu >>>.