Článok, ktorý nemal vzniknúť, alebo z polície na letisko

Vyhovoriť sa na to, že odkedy máme deti, cestujeme menej a len po Európe s občianskym, by bolo príjemné a ľahké. Možno to trochu zohralo svoju rolu, fakt však je, že neskontrolovať si pas pred cestou do Turecka je neospravedlniteľná chyba.

Ako sa to mohlo stať takej precíznej a organizovanej osobe, ako som ja, to nechápem. Ale stalo sa.

Odlet som mala na Zelený štvrtok; medzinárodný tai chi festival, kde som mala učiť tanec s vejárom, padol akurát na Veľkú noc.

Chystala som sa s veľkým predstihom – v zmysle: ako celý môj veľký výlet v rámci rodiny zvládneme.
Najmladšia dcérka (2,5r) je ešte dojčená a v čase, keď som dostala pozvánku na festival, sa na dojčenie budila aj v noci. Dohodli sme sa, že manžel s deťmi odcestuje k babke, kde to všetci máme radi a kde bude deťom kráľovsky. Dvaja starší brali prázdniny bez maminky ako dobrodružstvo a jediné, čo ich zaujímalo, bolo, či by nemohli byť aj bez ocka 😄.

A s malou Johankou sme začali skúšať noci bez mliečka. Najprv plakala, potom sa už budila bez plaču a len ma k sebe zavolala a posledných pár nocí prespala pokojne. Úžasné! Misia splnená (najviac som sa obávala, že sa bude v noci budiť a rozospatému dieťaťu sa ťažko niečo vysvetľuje), môžem ísť.

Deň vopred som jej všetko vysvetlila, že určite o 4 dni prídem, že bude mať výnimočný čas… Vyzerala spokojná. Večer som s rozcíteným srdcom uložila deti, osprchovala sa a šla dobaliť posledné veci. Len pro forma som nazrela do pasu, že dokedy je platný a – PAS BOL EXPIROVANÝ!!!

Ako sa vraví, krvi by sa vo mne nikto nedorezal. Na chvíľu som bola úplne paralyzovaná, neschopná myslieť. Potom som zavolala manželovi, ktorý bol ešte v práci.

Môj chlap je hrdina. Má to v sebe. Nestratil nervy ako ja a začal riešiť (bolo pol 11 v noci…). A keďže sú priatelia a tí majú známych, črtala sa šanca, že by sme pas mohli nasledujúci deň – deň odletu – vybaviť. (Klasickú dvojdňovú expres lehotu by som nestihla, ani keby som posunula odlet, lebo ďalší deň bol už sviatok – Veľký piatok.)

Do postele som si teda líhala netušiac, ako to celé dopadne. A keďže do spánku mi veľmi nebolo, mala som čas premýšľať a vnímať, čo sa vo mne deje.

Počiatočné zúfalstvo už prešlo a nastúpil pokoj. Nie taký ten spokojný pokoj, ale skôr určité odovzdanie v duchu „urobila som, čo sa dalo, zvyšok už môžem len prijať“.
Chcela som vysielať pozitívne vibrácie, afirmovať, vizualizovať…, ale všetko záviselo od jedného človeka a toho, či sa s ním podarí spojiť, lebo zatiaľ mal vypnutý telefón, a akosi sa mi zdalo, že nemám právo zasahovať do rozhodnutí niekoho iného… Ako toto máte vy?

Myslím, že voľakedy by som sa v podobnej situácii poriadne vyplakala a utápala sa vo výčitkách a sebaobviňovaní. Neviem, či tento pokojnejší prístup má „na svedomí“ tai chi alebo zrelší vek… možno kombinácia.

Chvíľu som aj zvažovala, že si zacvičím, ale hlavu som mala plnú neodbytných myšlienok – ČO AK TO ZAJTRA NEVYJDE? Ak nevybavím pas alebo nestihnem let a nebude iný voľný?

V prvom rade som myslela na usporiadateľov festivalu, ktorí so mnou počítajú. Zlyhania tohto typu si ťažko odpúšťam. (Obraz o sebe ako spoľahlivom človeku je veľmi pekný…) Ale áno, stávajú sa rôzne veci, festival na mne nestojí, pochopia to.

Hneď za tým myslím na kamarátku, predtým moju žiačku a teraz tiež lektorku tai chi, ktorej som sprostredkovala, aby na podujatie mohla ísť so mnou. Čo keď ju v tom teraz nechám samu? Premýšľam, ako by som sa ja cítila v jej koži. Do istej miery som sa už naučila prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť, a verím, že ona to zvládne rovnako. Navyše je to skúsená cestovateľka. Keď sa v úvahách dostanem až sem, je mi trochu lepšie.

Ale – je tu ešte jedna myšlienka, a tá sa mi v tom nočnom tichu vôbec nepáči.

Keď som dostala pozvánku učiť na medzinárodnom tai chi festivale, mala som obrovskú radosť a zdieľala som ju medzi priateľmi aj medzi priaznivcami na facebooku a instagrame. AKO im teraz všetkým poviem, že kvôli vlastnej nepozornosti (hlúposti) som nešla nikam?

Myslela som, že podobné pocity hanby mám už zvládnuté, a aha, zjavne nie. Predstava, ako sa priznávam, že som zahodila šancu odprezentovať sa na takej veľkej akcii a premárnila možnosť naučiť sa veľa nového, mi vôbec nerobila dobre. A ani vedomie toho, ako veľa pre mňa ešte stále znamená to, ako ma vidia iní.

Postupne mi bolo jasné, že práve toto je dôvod pre lekciu, ktorú dostávam. Že to, čo mi Turecko malo priniesť, nie je odpútanie sa od dcérky, ale od posudzovania seba cez optiku druhých.

Tento článok píšem vo Viedni, čakajúc na let do Istanbulu. Mám nový pas, posunutý let (s príletom o polnoci na letisko 100km od hotela, lebo iná možnosť nebola) a veľmi, veľmi, veľmi drahú lekciu (verím, že prinesie svoje ovocie).

Raz z toho bude vtipná historka o tom, ako som šla z polície (kde som sa ráno odfotila a po obede si vyzdvihla pas – pani úradníčka neverila vlastným očiam…) rovno na letisko. Teraz sa z toho ešte trochu spamätávam a od zajtra už budem naplno, od 7 do 22, ponorená do tai chi. A o tom už v ďalšom článku :)

(Zatiaľ si aspoň môžete pozrieť, ako tanec s vejárom vyzerá – je to tretie video v poradí >>>)