Ráno, keď manžel a naše tri deti ešte spia, je čas pre mňa a moje tai chi (tajči). V tichu okolo seba a s tichom v sebe sa ponorím do pohybu, ktorý mám tak rada.

Tai chi sa venujem od r. 2002 a spolu s tým, ako som sa posúvala ja, menil sa aj predmet mojej pozornosti pri učení. Spočiatku šlo o telo, o pohyb, uvoľnenie, jemný strečing, dýchanie, rovnováhu… Akonáhle sa mi telo dostalo do harmónie, psychika, myseľ, emócie chceli nasledovať. Jedno s druhým kráča vždy ruka v ruke. Cez uvedomenie si napätia v tele si viem všimnúť blížiacu sa emočnú búrku a niekedy ju predýchať a niekedy aspoň nechať rýchlo prehrmieť s čo najmenej ničivými následkami.

Pre mňa najzaujímavejší posun však nastal v momente, keď som pochopila, ako sú tai chi princípy spísané veľkými majstrami prepojiteľné s naším každodenným, bežným fungovaním.

Som presvedčená, že najmä vďaka tai chi som si začala uvedomovať, že tieto charakteristiky sú aj atribútmi ženskej sily a že toto je oblasť, na ktorej by som mala u seba viac pracovať. A z tejto cesty a z objavov na nej som nadšená!

Ostať v uvoľnenej jemnosti a nestuhnúť v odpore pod tlakom všetkých síl, ktoré na nás denne útočia (v rodine, v práci, v partnerstve, v spoločnosti…) je… oslobodzujúce... silné... ťažko opísať aké, no hlavne - je to možné.

Pred časom by som tomu určite neverila. Vlastne, zrejme by mi ani nenapadlo o tom rozmýšľať. Až do svojich 20 rokov som sa nevenovala žiadnemu športu (s výnimkou plaveckého a lyžiarskeho výcviku v rámci školy).

Od malička som bola typický knihomoľ, čo si pod perinou svieti baterkou, aby mohol potajomky čítať v noci dlhšie. Považovala som sa za absolútny športový antitalent a bála som sa, že pri akomkoľvek športe budem vyzerať smiešne.

Táto strnulosť v tele sa samozrejme snúbila aj so strnulosťou v prežívaní a vnímaní.

Moje meno sa dalo používať ako jednotka tvrdohlavosti, nevedela som prijať kritiku, priznať, že v niečom nie som dosť dobrá, v emóciách som plávala medzi extrémami, ale bola som tak málo v kontakte so sebou, že keď ma priatelia prirovnali k El Niňo (klimatický fenomén s dopadom na veľkú oblasť klímy na Zemi), vôbec som nechápala, prečo.

Časté migrény, kilá navyše, zhoršený stav pleti i vlasov, chudokrvnosť... telo sa veľmi pokúšalo dať mi najavo, že chce zmenu.

Po skončení vysokej školy (študovala som psychológiu) sa ma raz kamarátka Janka opýtala, či by som s ňou chcela chodiť na tai chi. Bez toho, aby som vôbec tušila, o čo ide, som povedala: “Prečo nie?”

Hneď úvodný kontakt s tai chi bola láska na prvý pohľad a otázka “A prečo áno?” nikdy nenastala, hoci som dlho pri cvičení mala pocit, že som celá pouzlená :-).

Prešla som potom tých krokov veľa.

Učila som sa od slovenských učiteľov z Asia Budo Centra, od majstra Yaw Hwa Chin z Malajzie, od Paula Renalla z Nového Zélandu a jeho partnerky Lenky Ryškovej, stala som sa členkou Mastery programu amerického majstra Bruca Frantzisa.

A začala som učiť svojich žiakov. V duchu hesla: učením druhých sa naučíš najviac. 

(S láskou sa usmievam, že vďaka tai chi mám manžela - poznali a priatelili sme sa síce dávno pred tým, než sa stal mojím žiakom, ale tai chi nás k sebe priblížilo natoľko, až sme pochopili, že patríme k sebe. Teraz tai chi učí aj on a občas sa k nám pri cvičení pridajú aj naše deti.)

V súčasnosti vediem kurzy, workshopy, mám súkromných žiakov (do tej miery, ako sa to práve pri deťoch dá zvládnuť) a vytvorila som niekoľko online kurzov. Absolvované štúdium psychológie mi pomáha vnášať do učenia ešte ďalší rozmer.

Aby som ostala v harmónii so sebou, chcem dávať to, čím práve žijem. Som matka 3 malých detí a som žena, ktorá sa stále viac udomácňuje vo svojej ženskosti. Preto som vytvorila online kurzy Tai chi pre ženy a  Hravé tai chi pre deti a napísala knihu rozprávok Tajomstvo ríše draka.

Pusťte si video aj s hudbou - táto klavírna skladba bola skomponovaná presne mne na mieru.
(Autorom je Pavol Jeňo.)