Nebudem teraz na to myslieť, povedala si Sofia a zdvihla oči. Jakub už bol ďaleko. Stál a na niečo hľadel. Rozbehla sa k nemu. Pár metrov od neho spomalila, lebo aj ona zazrela, na čo sa jej učiteľ díva. Uprostred kvetov ležalo na zemi malé hniezdo s tromi vtáčatkami. Ich otec s mamou striedavo prilietavali a kŕmili ich hladné hrdielka. Tam a späť, bez oddychu. Boli takí neúnavní a vytrvalí! Sofia na nich hľadela úplne očarená.
„Zmyslom ich života je teraz dávať. Deliť sa,“ ticho prehovoril Jakub a pozrel na Sofiu.
„Tým chceš povedať, že ja pre druhých robím málo, však?“ Samu ju prekvapilo, ako ostro a sklamane to znelo.
„Sofia, ja len pomenovávam, čo vidím. Ty si vyberáš, čo si z toho vezmeš.“
„Bývam často unavená. Nevládzem robiť nič navyše. Akurát ten môj milovaný spev…“ vyrážala zo seba.
„Je dobré dávať vtedy, keď máme z čoho. Ja viem, že ti chýba energia. Ale spevu si plná, práve preto si pocítila túžbu začať spievať aj druhým.“ Jakubov hlas plný pochopenia akoby ju hladil a otváral jej srdce.
„Mal si pravdu. Neverím si a mám strach, že nie som v speve dosť dobrá, že sa druhým nebude páčiť. Že si ma na konkurze na speváčku nevyberú.“ Sofia mala slzy na krajíčku. „Neviem byť otvorená a v dôvere ako tie tvoje kvety,“ dokončila sotva počuteľne.
Učiteľ zobral jej ruky do svojich a jemne, uisťujúco jej ich stisol:
„Povedz mi, Sofia, čo sa stane, keď ťa do kapely nevyberú?“
„Budem veľmi smutná. Ešte viac ma to spochybní. Asi už nikdy nebudem chcieť skúsiť to znovu.“ Nad odpoveďami ani nemusela rozmýšľať. Jakub pokýval hlavou. „A potom?“
„Čo potom?“ nechápala Sofia.
„Čo sa stane potom, keď budeš spochybnená a smutná?“
„No, budem asi plakať, nebudem chcieť nikoho vidieť. Asi sa budem aj hnevať. Možno roztrhám ich plagát.“ Pozrela na Jakuba, ako sa zatvári. No ten pokojne pokračoval: „A potom?“ Sofiu to už prestávalo baviť. Najradšej by zo svojho Snového sveta hneď odišla, ale Jakub ju stále držal za ruky.
„Och, neviem, čo potom. Asi… asi by ma to po nejakom čase prešlo.“ Jej slová ju prekvapili. Naozaj? Nech o tom premýšľala akokoľvek, prišla k tomu istému záveru. Spevu by sa nedokázala vzdať, takže by si ten neúspech odsmútila a potom by si ďalej spievala doma pre seba ako doteraz.
„Už rozumiem,“ stisla aj ona ruky Jakubovi a usmiala sa. Už sa jej nechcelo odchádzať.
„Čo mám teda urobiť, aby som na konkurze zaspievala čo najlepšie?“
„Vidím, že si sa rozhodla,“ potešil sa Jakub. „Poď ešte kúsok so mnou. Navštívime ešte jedného učiteľa.“
„Ale nie! Ja vážne nechcem…“
„Len poď, bude sa ti páčiť, uvidíš.“
Chvíľu bez slova kráčali, Sofia očami hladila drobné kvietky, akoby si z nich chcela načerpať ich dôvery.
„Tam leží,“ zastal nečakane Jakub a ukázal rukou na slnkom zaliaty kopček. Sofia podišla bližšie. V teplých lúčoch sa vyhrieval rozkošný malý kocúr. Bol čierny so šedým chrbátikom a malým bielym fľakom na ňufáku.
„To je Fliačik. Od mačiek sa toho dá veľa naučiť. Keď oddychujú, zdá sa, že ich nemôže nič vyrušiť. No stačí malý podnet… Fliačik!“ zavolal starý muž. Kocúrik bol v momente na nohách v plnej pohotovosti. Keď zistil, kto ho volá, pomaličky a ladne, dôkladne prestupujúc z labky na labku, podišiel k nim. Poobtieral sa okolo ich nôh, možno skúmal, kto sa mu bude viac páčiť, a potom sa elegantne usadil priamo na Sofiine chodidlá. Usmiala sa.
„Tak, toto je môj kolega,“ usmial sa aj Jakub. „Len si všimni, ako vie narábať so svojou energiou. Celé telo má uvoľnené, no súčasne pripravené kedykoľvek vhodne zareagovať. Ty v sebe držíš veľa napätia, Sofia. Hovoríš, že si unavená, ale aj to málo síl, čo máš, si míňaš obavami, čo od teba kto bude zase chcieť. Túžiš spievať v kapele, a zároveň si v tom brániš svojimi pochybnosťami.“
„A čo mám teda robiť?“
„Ešte chvíľu sa hraj s Fliačikom a uč sa od neho. Potom choď domov a zisti, akú farbu má tvoj spev.“
Toto Sofia naozaj nečakala. Niekto ju posiela preč z jej sveta. Veď predsa ona rozhoduje o tom, čo sa tam deje a ako to v ňom vyzerá!
No bielovlasý učiteľ bol už preč a ostal pri nej len ten s bielym fľakom na nose, spokojne pradúci na jej chodidlách.