Liana bola jediná dcéra kráľa morí a jej krása bola povestná. Zelené oči jej sebavedomo žiarili, dlhé vlasy sa perleťovo ligotali – rada si ich zdobila mušľovými ozdobami a podmorskými kvetmi. No jej najkrajšou ozdobou bol jej veselý, šibalský úsmev, ktorým si ľahko získavala sympatie druhých.
Liana to vedela, a (keďže bola trochu neskrotná) aj často využívala. Rada nakúkala do lodí,  ktoré sa plavili okolo, a podľa toho, ako nadšene či vystrašene ju námorníci pozdravili, dopriala im pokojnú cestu alebo rozbúrila veľké a nebezpečné vlny.

Teraz sa však Liana neusmievala. Sedela v najvyššej veži podmorského zámku a jediné, čo práve dokázala cítiť, bol hnev. Veľký, spaľujúci hnev, ktorý vypĺňal celé jej telo.

Aj pred pár dňami totiž nezbedne zatriasla jednou loďou, zvedavá, kto ju prvý zahliadne. No keď zbadala modré oči námorníka, ktorý sa naklonil cez zábradlie, modrejšie ako slnkom prežiarená vodná hladina, razom zabudla na všetky šibalstvá. Celý svet sa na okamih zastavil a jej srdca sa nečakane dotkla láska.

Liane sa pri tejto spomienke zvraštilo pekné čelo a v očiach sa zablyslo. Ponúkla námorníkovi svoju lásku, svoju ruku, aj všetky podmorské poklady a on… On ju odmietol! Ju, ktorá vždy mala čokoľvek si zažiadala!

Ešte aj teraz si vedela presne vybaviť tú bolesť, to sklamanie, ktoré ju v tej chvíli zaplavili. Nikdy doteraz sa nestretla s tým, aby sa jej nesplnilo, čo chcela. Jej svet, ktorý doteraz žiaril najjasnejšími farbami, potemnel.
Náhle zatúžila spôsobiť mu rovnakú bolesť, akú cítila ona. A nielen jemu! Všetkým ľuďom, ktorí si dovolia vstúpiť na jej územie a budú jej ho pripomínať.
Princezná nevedela, že bolesť sa nedá liečiť bolesťou spôsobenou iným. Nevedela, že hnev je ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Nevedela ani to, že niekedy nás hnev len chráni pred veľkým smútkom.