Žeriav Dží prehovoril: „Tak poďme na to! Ty, Maxim, ma budeš chcieť zasiahnuť dlaňou a ja ti ukážem, ako si dokážeš poradiť s akýmkoľvek útokom. Potom sa vymeníme a skúsime to opačne – tak uvidíme, čo si sa naučil. Kobra Adeli bude celý čas trénovať tvoju rovnováhu – hocikedy môže mávnuť chvostom do tvojich nôh a ak nebudeš pevne stáť, spadneš.“
A veru Maxim padal. Ani to radšej nepočítal. Trávou porastená zem bola mäkká, neboli to bolestivé pády. To, že sa mu nedarilo podľa jeho predstáv, ho bolelo omnoho viac.
Čím väčšie bolo jeho sklamanie a frustrácia, tým bol nesústredenejší, prchkejší a tým viac sa snažil žeriava dotknúť za každú cenu. Nepodarilo sa mu to však ani jediný raz.
„Maxim, počkaj,“ ozval sa nečakane Dží. „Veď ty si sa chcel učiť. Moja výzva, aby si sa ma snažil dotknúť, mala byť len prostriedkom, ako ti ukázať, čo viem. Ale pre teba sa stala cieľom, kvôli ktorému už nevnímaš nič iné. Ani seba.“
Chlapec si vyčerpane sadol. Všetok hnev a nespokojnosť, ktoré ho doteraz hnali vpred, sa rozplynuli, a on si uvedomil, aký je unavený. A vlastne aj smutný. Ako to, že to doteraz nevidel?
Nepohol sa dokonca, ani keď sa kobra priplazila až k nemu.
„Tvoja hlava bola celý čas niekde inde než telo, pri tom, na čo si sa tak upol - aby sa ti podarilo dostať k Dží. Keď hlava a telo nie sú v jednote, nedokážeš sa spojiť so svojou vnútornou silou, nech si akokoľvek rýchly a prudký. A bol si stále v takom napätí, že si nemal skoro žiadnu stabilitu, preto som ťa toľkokrát zhodila na zem. Vieš, čo ti spôsobovalo najväčšie napätie?“

„Moja netrpezlivosť. Priveľmi som chcel.“ Tie slová z Maxima vyleteli skôr, než si uvedomil, čo hovorí.
„Presne tak,“ zobral si slovo Dží. „Tak si sa zameral na tú jednu jedinú vec, že vsetko ostatné ti skrátka uniklo. A aj ja som ti unikal,“ zasmial sa na vlastnom vtipe.
„Urobíme to inak,“ pokračoval. „Aké sú tvoje najsilnejšie a najslabšie stránky?“
Uf. Nad tým Maxim ešte nikdy nepremýšľal. Aké sú jeho najsilnejšie stránky… Pátral v pamäti po momentoch, kedy bol na seba hrdý.