Zrazu tigrík kútikom oka zahliadol rýchly pohyb. Prikrčil sa k zemi, silno zažmúril oči a čakal, čo sa stane. A – nedialo sa nič. Pootvoril jedno očko, potom druhé, opatrne podvihol hlavu a zbadal malú hnedú opicu, ako si ho s veselým úškrnom prezerá. Rýchlo vyskočil a snažil sa tváriť, akoby sa nič nestalo.
„Som opica Bopica,“ predstavila sa mu. „A čože sa tu túlaš sám, taký maličký?“ prekárala ho.
„Nie som malý, som už dosť veľký,“ mračil sa tigrík. „Hľadám otca, dnes s ním idem loviť.“
„Ooo!“ predstierala opica údiv, hoci v skutočnosti sa výborne zabávala. Bola to veľmi šibalská opica. „A máš na to dosť silné labky? Kto chce loviť, musís mať silné, rýchle laby!“
Tigrík si poobzeral svoje mäkké labky s drobnými pazúrikmi a pomyslel si, že veru nevyzerajú byť silné. Srdiečko mu zaplavil smútok, ale vzdať sa nechcel. 
„Ako to zistím?“ opýtal sa opice.
„Veľmi ľahko,“ zasmiala sa. „Kto má silné labky, vie skákať na lianach zo stromu na strom.“
Ešte to ani poriadne nedopovedala a už jej nebolo.
„Pozri, takto…“ ozval sa jej hlas z výšky. Chytila sa liany, skočila zo stromu, presvišťala vzduchom a hop!, už bola na druhom strome.
Tigríkovi zahoreli v očiach plamienky radosti. To predsa vyzerá jednoducho!
„Vezmi si hrubšiu lianu,“ kričala naňho zhora opica. „Si ťažší ako ja.“
Tigrík si vyhliadol pekne vyzerajúcu, nie veľmi vysokú lianu, vyšplhal sa ku nej po strome, chytil sa jej, zatajil dych, v duchu napočítal do tri a  - pustil sa. Pár nádherných sekúnd letel vzduchom a potom BUM! Narazil do stromu a zviezol sa po ňom dolu. Sprevádzal ho pri tom škodoradostný chechot opice, ktorá sa tak smiala, že skoro spadla za ním.
„Keď chceš preskočiť na strom, musíš sa liany v správny čas pustiť,“ poúčala ho.
Tigrík si zamračene oblizoval udreté miesta. „Mohla si mi to povedať aj skôr, ty… ty… ty…“ nahnevaný jej nevedel prísť na meno. „Ty mudrlant!“ vyhŕklo z neho napokon. 
„Poď, na druhý raz to zvládneš. Vyzerá, že labky máš mocné, udržal si sa…“ chlácholila ho. Bavilo ju hrať sa s týmto zábavným mláďaťom. Naozaj, veď sa udržal, uvedomil si Tigrík. Celého ho zaliala vlna radosti a hrdosti. Mám silné labky! Oveľa odvážnejšie sa vyštveral za novou lianou, už bez počítania sa pustil a leteeeeel…
„Nezabudni včas pustiť labky…“ akoby z diaľky mu doliehal do uší opicin hlas. Pustiť labky… Pustiť labky? Kedy? Tigrík zneistel, pustil sa liany a ŽUCH! Padol na zem až to zadunelo. Keby jeho pád nezbrzdil malý kríček, very by to pre tigríka nedobre skončilo. „Pustil si sa uprostred skoku, ty motovidlo,“ rehúňala sa opica Bopica.
Tigrík ani nemal chuť postaviť sa z kríčka. Chcel tam ostať ukrytý pred zrakmi všetkých už navždy. Načo sú mu jeho silné labky? Bolí ho celé telo, opica ho vysmiala a otec, ten už možno skončil lov a vracia sa domov. S mamou sa spoločne pustia do jedla a ktovie, či mu niečo nechajú… Bruško sa mu stiahlo od hladu a sebaľútosti.