Martin cítil vôňu vody, vlhkosť vo vzduchu, počul jemné trepotanie sa dračích krídel a zrazu si uvedomil, že to všetko je vlastne veľmi príjemné. Otvoril oči a trhlo ním, lebo dve dračie hlavy mal úplne tesne pri tej svojej.
„Často sa bojíš takto vopred?“ podpichol ho Votrix. Red za zachichotal. Martina to nahnevalo: „Ty si zo mňa asi strieľaš! Prídu ku mne dva draky. Hovoriace draky. Sľubujú, že mi pomôžu, potom ma nesú nevedno kam a nakoniec ma plánujú utopiť… A ja sa nemám báť?“
„Nooo, keď to takto hovoríš…“ zamyslel sa Red, „tak to pôsobí trochu strašidelne.“
„Netáraj,“ prerušil ho Votrix. „Stále zabúdaš na jednu podstatnú vec, Martin. Sme tvoji ochrancovia. Súčasť teba. Keby si sa utopil, zmizneme aj my. Skús nám proste veriť. Skús veriť sebe.“

Martin nevedel, čo na to povedať. Trochu sa v tom celom strácal. No zároveň vnímal, ako sa z neho strach aj hnev vytrácajú, akoby ich odfukoval jemný vietor, čo vial nad hladinou a čeril na nej malé, farebné vlnky. Cítil sa byť nezvyčajne ľahký.
„Do tej vody ale pôjdeme,“ prerušil jeho úvahy zrazu Votrix.
„Čo?“ Martinom trhlo, až skoro spadol do jazera.
„Niekto ťa tam totiž čaká,“ pokračoval Votrix pokojne, akoby si nevšimol, čo jeho predošlé slová vyvolali.
„Neboj sa, keď sme s tebou, naša čarovná moc sa prenáša aj na teba,“ zobral si slovo Red. „Jediné, čo musíš, je nezabudnúť dýchať. Každý tvoj dych bude udržiavať okolo tvojej hlavy magickú bublinu vzduchu, tá ťa bude chrániť pred vodou. Pripravený?“
„Pripravený na čo?“ stihol sa ešte opýtať Martin, no draky už na nič nečakali, vzniesli sa o niečo vyššie a potom sa strmhlav pustili smerom k vodnej hladine. Tesne nad ňou obaja zvolali: „Nádych!“ A…ponorili sa.
„A teraz poriadne vydýchni,“ ozvalo sa Martinovi pri pravom uchu. Red na neho povzbudivo žmurkal. Začal teda pomaly a opatrne vydychovať, napoly presvedčený, že to bude jeho posledný výdych. No čuduj sa svete, prúd vzduchu z jeho úst roztláčal vodu do strán a formoval okolo jeho hlavy bublinu veľkú asi ako helma kozmonauta. Šťastne sa rozosmial, no vzápätí celý stuhol v obave, či smiech bublinu nenaruší.
Votrix si spokojne obzeral Martinovu bublinu.
„Dobre, pôjdeme teda. Marion už na nás čaká.“
Martin mal asi tak milión otázok, no zatiaľ ich odložil na neskôr a nechal sa viesť drakmi. Tí ho stále držali za ruky a elegantne mávali krídlami, ktoré teraz fungovali skôr ako plutvy. Výmena vzduchu za vodu vyzerala byť pre ne úplne bežná vec.
Mierili stále hlbšie, voda sa menila z priezračnej a prežiarenej slnkom na temnú a tajomnú modrozelenú, až kým sa už pred nimi dal rozoznať pohyb vodných rastlín a ich nohy sa dotkli dna.
„Sme tu,“ povedal Votrix. Martin mal už už na jazyku jednu zo svojich mnohých otázok, keď ho predbehol ženský hlas: „Vitajte!“
Obzrel a trochu bokom od nich uvidel krásnu ženu s dlhými tmavohnedými vlasmi. Vyzerala celkom ako človek, len medzi prstami na rukách aj nohách mala plávacie blany a pokožku bledú s nádychom do zelena.
„Spravte si pohodlie, Red a Votrix, teraz si Martina na chvíľu vezmem ja. Neboj sa, si v bezpečí,“ obrátila sa teraz naňho. „Volám sa Marion a som tiež súčasť teba. Tá časť, ktorú nie je veľmi vidno, ktorú nerád ukazuješ, lebo sa ti zdá trochu divná a iná, a ktorej niekedy ani ty sám nerozumieš. Tak, ako sme teraz v hĺbke, kde nás nik nemôže vidieť, tak aj ty v hĺbke seba ukrývaš veci, ktoré iní vidieť nemajú. Vieš, aké sú to veci?“
Martin ani nemusel premýšľať, odpovede prichádzali samy. Ako obrazy v galérii sa mu mihali pred očami chvíle, keď sa cítil sám, keď sa hanbil, že sa mu niečo nepodarilo, keď sa bál tmy a výšky a ďalších vecí, keď sa mu niečo nechcelo, ale urobil to, aby boli rodičia spokojní, keď sa cítil previnilo za niečo, čo nezvládol… Každá ďalšia situácia na neho ťaživo dopadala, až mal pocit, že ani nevládze stáť na nohách. Marion akoby to všetko cítila spolu s ním.
„Áno, je to veľká ťarcha. Čo s ňou spravíme?“
„Ja neviem,“ Martin bol zaskočený, „myslel som, že mi to povieš ty?“
„Ó, nie, nik iný to za teba nevyrieši. Ale môžem ti dať niekoľko návrhov, z ktorých si vyberieš.“
Martinovi odľahlo, no to ešte netušil, čo ho čaká.
„Po prvé, môžem ťa zaviesť k jednému silnému vodnému prúdu. Ak si do neho dokážeš v dôvere ľahnúť a nechať sa ním unášať, on z teba zmyje všetko, čo ťa ťaží.
Po druhé, môžem zavolať ďalšie svoje kamarátky spomedzi vodných ľudí a ty s nimi svoje hlboko uložené pocity a zážitky vytancuješ.“
Marion po očku sledovala Martina, ako sa tvári. Ten zatiaľ len s doširoka otvorenými očami počúval, neschopný slova.
„A po tretie, môžeš sa ponoriť do najväčšej priepasti, ktorá tu v jazere je. Tam, v úplnej tme a tichu, požiadať všetko, čo si v sebe poukrýval, aby sa ti ukázalo a aby si sa ty s tým mohol rozlúčiť. Tak, čo si vyberieš?“ zakončila veselo a bezstarostne, presne opačne, než sa Martin práve cítil.
Pravdupovediac, nepáčila sa mu ani jedna možnosť. A už sa mu nepáčilo ani to, že je tu. Želal si byť naspäť vo svojej posteli. Vo svete, kde to pozná. Možno sa tam nie vždy cíti dobre, ale aspoň tam po ňom nikto nechce takéto divné veci.
„Štvrtá možnosť nie je? Vrátiť sa domov?“ opýtal sa opatrne.
„Tá možnosť je vždy.“ Marionin hlas znel zrazu vážne. „Môžeš sa vrátiť presne do tej istej chvíle, v ktorej sa ti Votrix a Red zjavili. Ale už sa viac nezjavia. Nikdy. A ty budeš musieť prijať, že si mal možnosť splniť si svoje najväčšie želanie, a neurobil si to.“