Posledné dni do splnu prešli rýchlejšie, než by Mona chcela. Keby mohla zastaviť čas, urobila by to. Ale ten nezadržateľne plynul. A tak teraz stála pred chalúpkou a hľadela k okrúhlemu mesiacu. Vlasy sa jej v jeho svetle červeno ligotali.
Jesenná noc bola jasná a chladná… A bola by taká krásna, keby som nemusela byť teraz tu…, hovorila si v duchu Mona, keď kráčala tmou. Prečo vlastne vybral na strieľanie noc? Náhle zastala, akoby sa zasekla a v tvári mala vydesený výraz. Vybral na strieľanie noc! Prečo si to doteraz neuvedomila? Vždy trénovala len vo dne!
Srdce jej búšilo, krv sa jej nahrnula do tváre, svaly sa jej bolestivo napli od vnútorného napätia. Nechcela prehrať. Tak veľmi nechcela prehrať! Byť znovu horšia než niekto druhý bolo pre ňu priveľmi zraňujúce.
No cesty späť pre ňu nebolo. Nedokázala sa vzdať bez toho, aby to aspoň skúsila. Mona vykročila ďalej.

Adam ju už čakal na Diamantovej lúke. Hoci by ho Mona najradšej nevidela, nevedela sa ubrániť tomu, aby si ho zvedavo neobzrela. Zdal sa jej vyšší a mužnejší než naposledy, no vlasy mal stále rovnako strapaté a pohľad rovnako smelý. Ale súčasne akoby aj... láskavý? Mona od neho čakala všeličo, len nie láskavosť. Povýšenosť, možno výsmech, že vybral súboj so zbraňou, v ktorej je lepší, spokojnosť, že jeho výzvu prijala, nedočkavosť, kedy už vyhrá... Ale láskavosť?
„Rád ťa vidím“ prehovoril Adam prvý. „Vidím, že aj ty si si vyrobila nové šípy, vyzerajú byť silné. Niečo pre teba mám.“ Siahol do vrecúška pripevneného na páse a podal Mone čosi, čo vyzeralo ako odstrihnutý kúsok rukavice na dva prsty. „Asi aj ty už máš prsty od tetivy odraté. Toto ti ich trochu ochráni. Trénoval som každý deň, a tak som musel niečo vymyslieť, aby ma prsty neboleli.“
„Trénoval si každý deň?“ prekvapila sa Mona. „Prečo? Určite si v streľbe výborný…“
Adam na ňu nechápavo pozrel. „Luk mi prvý raz ukázali lovci z hôr, ktorí okolo našich jazier prechádzali. Keď som ich z neho videl strieľať, poprosil som ich, či by pre mňa dva nevyrobili. Jeden pre mňa a jeden pre teba. Učil som sa s ním narábať práve tak ako ty.“ Mona sklopila oči a Adam to zrazu pochopil: „Ty si si myslela, že som ťa vyzval na súboj so zbraňou, ktorú ja poznám a ty nie?“
Dievčina sa zahanbene obrátila a takmer nečujne zašepkala: „Poďme strieľať.“
Keď ju Adam odviedol na miesto, kde mali súťažiť, čakalo ju tam ďalšie prekvapenie. Zatiaľ čo Mona trénovala streľbu vždy do terča, Adam postavil na plochú skalu 5 malých tekvičiek a vyhlásil: „Ako hosť môžeš strieľať prvá. Dve tekvičky sú na skúšku, tri potom naostro. Počíta sa zásah, ktorý tekvičku úplne rozstrelí. Lepší výsledok vyhráva.“
Mona vôbec netúžila ísť prvá, ale hrdosť jej nedovolila priznať to. Mala v sebe zmätok, toľko najrôznejších pocitov… V hlave jej hučalo, dlane sa jej potili, nohy akoby ju nechceli poslúchať.