Les, do ktorého Mia vošla, vyzeral úplne rozprávkovo. Slnečné lúče mäkko dopadali na listy prastarých stromov. Vzduch výrazne voňal machom a májovými kvetmi. Lesné vtáky sa pretekali, ktorý zaspieva očarujúcejšiu melódiu. A malá bystrinka si spokojne zurčala, akoby vravela: „Moju pieseň aj tak nič neprekoná.“

No Mia nič z toho nevnímala. So sklopenou hlavou kráčala, alebo skôr vliekla nohy za sebou nevedno kam. Ušla sem, do lesa, pred všetkým, čo ju bolelo a trápilo, no čím ďalej šla, tým viac si uvedomovala, že sa tomu nedá uniknúť.

Mia bola v mnohých veciach NAJ, no nič z toho jej neprinášalo radosť. Bola najmladšia zo súrodencov, najnižšia v triede, najmenej sa jej darilo v učení, najdlhšie trvalo niekam sa vychystať… S kýmkoľvek sa porovnávala, vždy bola vo vlastných očiach najmenej zaujímavá a najviac neschopná. Neraz kvôli tomu zaspávala vyčerpaná plačom. Mia mala 10 rokov a citlivú dušu. Vo chvíľach, keď mala pocit, že jej nik nerozumie a ani nebude, jej pomáhal malý tajný denníček.

Aj dnes sa cítila veľmi osamelo. Rodičia neboli doma a staršia sestra sa opäť zabudla pri telefonáte s kamoškami. Do denníčka si zapísala len tri slová: Potrebujem ísť preč.

Ani nevedela, prečo si vybrala práve toto miesto. Možno preto, že les podvedome vnímala ako priestor, kde môže byť sama sebou. Kde je dosť skrytá na to, aby sa nemusela pred ostatnými schovávať.

Kráčala dlho, nohy ju už poriadne boleli, keď vtom sa jej zazdalo, že ju niekto alebo niečo sleduje. Zastala a začala pohľadom skúmať stromy a húštiny okolo seba. Ani si nevšimla, ako ďaleko sa až dostala, vôbec to tu nepoznala. To, čo by inokedy určite vnímala ako krásne, na ňu teraz pôsobilo strašidelne a nepriateľsky.
Ale nie, ani tu nenájdem pokoj?, pomyslela si s horkosťou v srdci.
Všetok ten dlhotrvajúci pocit krivdy v nej sa zrazu predral von a Mia skríkla z plných pľúc:
„Tak sa mi ukáž! Čo odo mňa chceš?“
Chvíľu sa nedialo nič. Potom zašuchotalo lístie v korune neďalekej lipy. Mia zdvihla oči k tomu miestu v napätom očakávaní, čo tam uvidí. Bol to nádherný strom. Vyžaroval z neho zvláštny pokoj, akoby sa v jeho blízkosti zastavil čas. Omamná, sladká vôňa kvetov a bzukot včiel okolo nich pôsobili ako balzam na Miine srdce. Bolo to priam magické. Očarená naň hľadela, keď vtom sa konáre lipy rozostúpili a na zem sa zniesol veľký sivohnedý vták s prenikavo žltými očami. Bola to sova, najväčšia, akú kedy Mia videla. Pristála na nízkom pni priamo oproti dievčaťu.
Hľadeli na seba a celý les stíchol – možno aby nezmeškal, čo sa bude diať.
Mia netušila, čo má robiť. Na stretnutie so sovou, ktorá vyzerala, že na niečo čaká, nebola ani trochu pripravená. Ale to je predsa hlúposť, to celé je určite len náhoda, hovorila si Mia. No napriek tomu, alebo možno práve preto, aby sa presvedčila, že o nič nejde, potichu povedala:
„Ahoj, sova.“
„Volám sa Anika,“ odvetil pomaly a dôstojne veľký vták.
Mia od prekvapenia zhíkla.
„A nechcem od teba nič. To ty odo mňa niečo chceš.“ Anika si pozorne, ba až skúmavo premeriavala Miu.
„Hovoriaca sova… Myslela som, že rozprávajú len papagáje… Si… si naozaj sova?“ Mia nedokázala uvažovať súvisle.
„No prepáč, hádam mi nechceš povedať, že vyzerám ako papagáj!“ tvárila sa urazene Anika, no Mia skôr mala pocit, že sa dobre baví. Nemohla z nej spustiť oči a stále tomu úplne neverila:
„Ale ako je to možné?“
„To, že rozprávam? Takmer čokoľvek, čo si vieš predstaviť, je možné. Celý svoj život môžeš zmeniť, keď máš jasnú víziu ako. Čo by si si rada predstavila ty?“