Po chvíli napätého ticha sloník Dupík zavelil:
„Poďme, ideme ďalej.“
A celá skupinka sa bez ďalších slov pohla vpred. Nálada však už nebola taká veselá. Opica sa síce snažila vtipkovať a robiť rôzne zábavné kúsky, ale smial sa na nich len sloník, ktorý sa tváril, že je všetko v najlepšom poriadku. Niekoľko ráz prišli na križovatku cestičiek, vtedy sa všetky oči upreli naňho a on vždy bez zaváhania zvolil smer a pokračoval ďalej. V skutočnosti vôbec nevedel, kam idú. No bál sa s tým svojim spoločníkom priznať, rovnako ako s pocitom, že aj jeho už premáha smäd. A nielen to – začínal ho nepríjemne bolieť chrbát.
Odrazu si všetci štyria uvedomili, že ich unavené kroky sa zrýchľujú, oči s novou nádejou hľadia do diaľky a srdcia prudšie búchajú. Čo sa stalo? Najprv ani sami nevedeli, no postupne to „čosi“ silnelo a mohutnelo a bolo stále výraznejšie, až kým konečne pochopili…
„Počujeme rieku!“
Tí traja menší pozbierali sily a rozbehli sa za zvukom, len Dupík akosi váhavo dupotal za nimi. Chrbát ho bolel stále viac a navyše si vôbec nebol istý, či toto už bude tá najlepšia voda. Keď dorazil k rieke, tigríka, opicu a králičicu našiel stáť vo vode a bláznivo sa ňou špliechať. Bolo zrejmé, že sa už dosýta napili a vrátila sa im chuť hrať sa a vyvádzať.
Sloník ostal stáť na brehu. Cítil vo vzduchu jemné kvapôčky vody, jej osviežujúci chlad a zurčiace vlnky akoby ho priam volali: Poď, napi sa!
No on tam len stál. Vlastne nevedel, ako má najlepšia voda vyzerať. Čakal, že keď nájde tú pravú, tak sa niečo stane, niečo, čo mu napovie, naznačí, že toto je ona. A tu pri rieke sa nestalo nič.
Keď sa tigrík, králičica Uška a opica Bopica dosť vybláznili, vyliezli na breh osušiť sa a zohriať na slniečku. Až teraz si uvedomili, že sloník sa s nimi nehral. Najprv ostali zahanbení, no hanbu rýchlo vystriedal hnev. Hnev na Dupíka, že je iný, že mu nerozumejú, že on nerozumie im a že v nich vyvoláva tieto pocity. Nemuseli nič hovoriť, sloník vedel, čo im beží v hlave. Nie vždy rozumieme všetkým pocitom, ale hnev si väčšinou nepomýlime.
„Nehnevajte sa na mňa, prosím. Som rád, že už nie ste smädní. Ja však ešte počkám na…“ Chcel povedať lepšiu, ale nakoniec dodal: „…inú vodu.“

A tak pokračovali v ceste. Každý ponorený do svojich myšlienok. Uška by už rada bola doma. Zvečerievalo sa a ona sa trochu bála tmy. Bopica bola nervózna z toho, že je tak ticho. Bola zvyknutá veľa rozprávať, vymýšľať a smiať sa a teraz sa to akosi nehodilo. Tigrík premýšľal nad Dupíkom. Zdalo sa mu, že nejako zvláštne kráča, no nechcel ho zahanbiť, a tak sa na nič nespýtal.