Simo sa rozbehol medzi stromy a v tej chvíli sa cítil naozaj plný sily, odvahy a odhodlania. Dlho nikoho nestretol, až zrazu… Cestu mu skrížilo niečo… Čo to je? Vyzerá to skutočne strašidelne… má to čierne, blýskavé oči, podivne to funí a z celého tela mu trčia nebezpečne vyzerajúce ostne…
Levík cítil, ako sa mu roztriasli labky a prestávali ho držať.
„Nebojím sa ťa,“ chcel povedať, ale z úst mu nevyšiel ani hlások. Ešte zvládol urobiť dva kroky späť, potom sa mu podlomili kolená, klesol na červenkastú zem a prednými labkami si zakryl oči.
„Čo to robíš? To je nejaký chyták? Tváriš sa, že sa hráš a potom ma chytíš?“ ticho sa ozval chvejúci sa hlas.
Simo sa ani nepohol, ale v hlávke sa mu stále zreteľnejšie formovalo zistenie, že tá malá príšera…sa ho bojí. Strach bol jeho nerozlučný kamarát, rozoznal ho vždy a všade. Ale ako je to možné? Keď je niečo strašidelné, tak sa to predsa nebojí, alebo áno?
Chvíľu bolo úplné ticho, nikto sa nehýbal, aj vietor prestal fúkať a zvedavo pozoroval, čo sa bude diať.
Prvé sa ozvalo to ostnaté čudo.
„Som ježko Pichliačik.“
Ježko? Simo zažmurkal a trošku odtiahol labky spred očí. O ježkovi už počul, akurát ho doteraz nikdy nevidel. Ale čo ak to nie je pravda a príšera ho chce vlákať do pasce?
„Ako mám vedieť, či ti môžem veriť?“ prehovoril opatrne.
„Veriť? Odkedy levy potrebujú ježkom veriť? Väčšinou si nás ani nevšimnete, len vy mláďatá sa s nami niekedy zabávate ako s hračkou. Preto z vás máme strach.“
Toto levíka tak prekvapilo, až sa skoro zabudol báť. Postavil sa, ponaťahoval stuhnutý chrbátik a chcel vykročiť k ježkovi, ktorý sa okamžite stočil do klbka. Simo sa zasmial. Vetrík z jeho smiechu odfúkol posledné zvyšky strachu a spokojne odletel. Vedel, že už všetko bude dobre.
„Vieš čo, robíme obaja to isté.“ povedal Simo Pichliačikovi. „Keď sa bojíme, schúlime sa do klbôčka.“
Z pichľavej guličky vykukli čierne očká.
„Ty si sa ma bál?“
„Áno,“ priznal Simo smutne. „Bojím sa často a neviem, čo s tým. Tvoje pichliače vyzerali tak strašidelne… Vieš, ja som ježka ešte doteraz nevidel.“
„Pichliače sú naša jediná obrana pred vami veľkými. Keď sa pod nimi ukryjem, som pripravený čeliť čomukoľvek a komukoľvek. To neznamená, že by som nemal strach, ale mám zároveň odvahu brániť sa.“
Toto bolo pre Sima také nové a prekvapivé, až si musel sadnúť. V hlave mu bzučalo ako v úli – báť sa a byť odvážny naraz?